Ešte dávno na Slovensku som na odporúčanie kamarátiek bola rozhodnutá, že bez epidurálky to teda v žiadnom prípade nepôjde. Nebudem sa predsa hrať na hrdinu, keď nemusím, bobríkov už dávno nezbieram. Tu sa epidurálka žiaľbohu veľmi nenosí, vraj najprirodzenejší pôrod je najlepší. A tak som nakoniec zaťala zuby a vydržala. Čo som hádam horšia? Ehm, pravdupovediac, nemala som veľmi na výber vďaka rýchlosti, akou sa obe moje dcéry vypýtali na svet. Pri druhej som bola dokonca vôbec rada, že som to odrodila až na nemocničnej posteli a nie už v nemocničnom výťahu. Aj vďaka tomu, že ma dve hodiny predtým, s pravidelnými päťminútovými kontrakciami ešte poslali z nemocnice s paracetamolom domov. Doma je predsa najlepšie a vraj to môže byť aj ďalších dvadsať-štyri hodín. Po dvadsiatich minútach na sále bolo vybavené a poobede a po pár zdravotných prehliadkach som bola z nemocnice naspäť doma. Ako by sa vôbec nič nestalo, akurát nás bolo trošku viac. Doma je predsa najlepšie.
Napriek návratu k prirodzeným pôrodom sa tu na druhej strane nenosí dojčenie. Teda určite je propagované na vládnej úrovni ako najlepší spôsob výživy, ale anglickým matkám akosi nevonia. Pôrodné bolesti sú zjavne jedna vec, ale roky sa nevyspať asi druhá. Na fľaške spia anglické deťúrence celú noc už od tretieho-štvrtého týždňa a niektoré dojčiace slovenské aj anglické kamarátky sa poriadne nevyspali aj dva roky. A tak často vďaka vlastnej pohodlnosti a taktiež vidiny striedania sa pri nočných kŕmeniach s partnerom vyhráva fľaška. Ja som dojčila až pokým nebolo treba ísť do práce, deväť mesiacov. Aj všetky moje anglické kamarátky, veď sme sa spoznali práve na dojčenskej skupine. Ale bolo nás málo a keďže našu snahu a vytralosť každá sestrička či lekár vychvaľovali až do neba, cítili sme sa takmer ako také menšie národné hrdinky.
Rozmýšľam, či by som na Slovensku bola zostala tri roky doma na materskej, alebo sa ponáhľala naspäť do práce skôr. Tu som na výber nemala; po deviatich mesiacoch nám skončil prísun materského príspevku a bolo treba ísť zarábať. Účty platiť treba. Ale išla som rada. Moja práca ma baví a „oddych“ od domácich povinností ešte viac. A taktiež nie je nad pokojnú konzumáciu svojho obeda a konverzáciu, kde použitá slovná zásoba presahuje aspoň dvesto slov a neobsahuje slová ako plienky a mlieko. Samozrejme okrem prípadu, keď sa ma naša sekretárka pýta, či chcem mlieko do kávy, ktorú si nemusím, pre zmenu, v práci vôbec urobiť a takmer s vyloženými nohami na stole v kľude vychutnať. A výber zariadení, ktoré sa cez deň postarajú o vaše dieťa je tu bohatý. Jasle sú drahé, ale starostlivosť je výborná. Problém nastal až teraz; platiť jasle za dve deti môže vyjsť na viac ako dokážem zarobiť a moje pracovné miesto mi budú držať iba rok. Hm, nejak sme sa tuším prepočítali...
Ak by som nechodila do práce, možno by som ešte dnes stále dobre nespávala, lebo deti by boli napríklad zvyknuté spať s nami v posteli. Tu som mala o dilemu postarané. Do práce treba byť ako-tak vyspatý a tak deti musia byť „samospiace“ celú noc. Na dosiahnutie tohto často vytúženého stavu existujú určité metódy. Pre niekoho drastické, najmä pri dojčení, ale ja som tých pár nocí detského plaču vydržala a dnes si to neviem vynachváliť. Niet nad dobrý spánok a čas strávený užitočnejšie ako nekonečným uspávaním plačúcich detí. Pri druhom dieťati som bola poučená a zaučená už od začiatku a tak moja trojmesačná teraz zaspáva sama v kľude svojej vlastnej izby a spí celú noc. Stačí uložiť, pobozkať, zhasnúť svetlo a odísť. V každom prípade musím dodať, že bez dobrého spánku a práce, kde som sa nachvíľu znova cítila sama sebou, by mi určite trvalo dlhšie, kým by som bola pripravená mať ďalšie dieťa a všetko s tým spojené znova absolvovať.
Uvažujem, či by som dnes bola v plnom kolotoči domácich prác a starostí o deti, alebo by som to brala trochu s nadhľadom. Tu sa mi akosi ľahšie priznáva, ak nie som dokonalá. Ak sa musím spoliehať na upratovačku a ak si manžel žehlí košele do práce sám, ráno na poslednú chvíľu, ešte so zalepenými očami. Aj jedlo sa dá predsa kúpiť hotové v čínskom bufete alebo spraviť v mikrovlnke. A je úplne v poriadku, ak je môj poobedný šlofík občas (rozumej často) dôležitejší ako manželove ožehlené tričko. A že po šiestej by sa jesť nemalo? Nuž smola, o šiestej ešte len vyzdvihujem dieťa v škôlke.
Na druhej strane si s určitosťou spomínam, že ešte nedávno by som určite nebola chcela mať postihnuté dieťa, ak by som bola mala šancu sa o tom rozhodnúť vopred. Dnes by som o amniocentéze a podobných testoch ani neuvažovala. Totiž kamarátkin Myles, trojročný chlapček s Downovým syndrómom, je jednoducho úžasný. Hádam, najusmievavejšie dieťa na svete, ktoré skrátka musíte objať. A keď sa spolu so Zoe hrajú, nikto si jeho handicap ani neuvedomuje. Občas tu stretnem takýchto dospelých napríklad v Tescu za pokladňou. Alebo nie? Neviem, veľmi si ich odlišnosť už ani neuvedomujem.
No nech už je to tu akékoľvek, jedno je isté; svojho manžela a dcéry by som určite za nič na svete nevymenila, nech by som bývala kdekoľvek. Len tá naša slovenská babka by sa nám tu v každom prípade veľmi zišla.
