Druhýkrát ma to chytilo v puberte. Za Mečiara. Tentoraz naozaj, len som nevedela ako na to. International Baccalaureate bol vtedy dobrý začiatok, ale keďže sme boli prvý ročník, západné univerzity sa o nás netrhali. A tak mi to nevyšlo.
Štvalo ma to. Tá nesloboda a bordel. Politici aj obyčajní ľudia. Štvalo ma, že sú správne kontakty a politická príslušnosť ešte stále dôležitejšie ako vedomosti a schopnosti. Že je to v ľuďoch, aj desať rokov po revolúcii. Že tí spolužiaci, čo mali rodičov na správnych miestach a so správnymi kontaktami to mali jednoduchšie. A že im nerobilo problém to využiť. Nie, nechcela som aby mi tatinko vybavil teplé miestečko po škole. Ten pocit, keď ma niekam zobrali po úspešnom konkurze (ak sa niekde raz za čas nejaký férový konkurz konal) by som nevymenila za nič. Len ako váha mám veľmi rada fair-play.
V 2004-tom to zrazu bolo jednoduché. Našla som si v Británii prácu, podnájom, zbalila tri kufre a naozaj som odišla. Už som tu šesť rokov a správy z domova za posledné štyri roky ma stále viac a viac utvrdzujú v tom, že som sa rozhodla správne, no Britské občianstvo zatiaľ nemám - viem si predstaviť aj lepšie využiť 720 libier.
Tesne predtým, ako som odišla, som štyri mesiace robila na marketingu v jednej z veľkých slovenských stavebných spoločností. Jednou z mojich úloh bolo pre nich zabezpečiť novú web stránku. Oslovila som zo päť firiem, hádam si vyberiem. Kamoška doporučila svojho priateľa, vraj sa určite dohodneme. Prišiel na stretnutie a prvé čo sa spýtal bolo, koľko chcem do vrecka ja. Veď sa dohodneme.
Nedohodli sme sa. Môj mini tender vtedy nevyhral a vôbec som nad tým nemusela dlho uvažovať. Vtedy, napriek tomu, že naša mladá krajina vstupovala do Európskej Únie a vo vláde boli konečne schopnejší ľudia, som to videla čierno. Celý národ, vtedy už pätnásť rokov po revolúcii, ešte stále fungoval podľa starého komunistického hesla „kto nekradne, okráda svoju rodinu“. A už bola nakazená aj naša generácia.
Tá kamoška dnes už býva v obrovskom dome. Bez hypotéky. Vraj má šikovného manžela. Sú to veľmi "morálni" ľudia, dokonca aj so sexom čakali až po svadbe. Nezávidím jej, aj keď to tu nie je až také ružové, ako sa to kedysi za komančov hovorilo o "západe". Hypotéka na krku a teraz, keď nás pritlačila kríza, rátame každú libru. Ale v našom malom domčeku nám je tak akurát. A hlavne sa mi tu nejako voľnejšie dýcha.
Nerada by som si o sebe myslela, že som naivná, keď chcem žiť vo svete, čo funguje inak. Spravodlivejšie a čestnejšie. Morálnejšie. Čo-to som počula o brown envelopes aj tu, ale veľmi veľmi zriedkavo a osobne som sa s nimi ešte za celých šesť rokov ani raz nestretla. Na druhej strane, správy zo Slovenska sa mi čím ďalej, tým ťažšie čítajú. Dvadsať rokov po revolúcii Slovensko neurobilo ani jediný krok vpred. Nie je to iba otázka politikov, ale práve obyčajných ľudí. Tí si spomedzi seba zvolili svojich zástupcov na svoj obraz. A z toho mi je smutno.
A tak som sa zasa rozhodla. Čakám na júnové voľby. Možno potom nakoniec tých 720 libier predsalen obetujem a s poďakovaním vám vrátim moje Slovenské občianstvo.
