„Vysedávanie“ doma na materskej (rozumej domáce práce, pravidelné plávanie pre bábätká a iné aktivity, stretnutia s inými maminami, nákupy apod.) nie je veľmi mojou silnou stránkou a zjavne mi to pomaly začína ísť na mozog. Toť vysvetlenie prečo tento článok. :-)
Včera bol totiž jeden z tých mála dní, ktorý mi pripomenul tú osobu, ktorou som kedysi bola. Môj bývalý šéf, teraz na dôchodku, ma zavolal, či by som s ním nešla spraviť záverečnú inšpekciu a zoznam vád (snagging list) na dvoch dokončených stavbách, ktoré som navrhla ešte pred tým, ako som odišla na materskú. Vraj, aby som ich aspoň videla hotové, keď už som ich nakreslila. Podľa mňa ma zavolal preto, že už mu to až tak celkom nepáli a počas zahradkárčenia, stretkách v klube dôchodcov a iných záľub, ktoré rozvíja na svojej farme v centre Lake Districtu, už stavebné zákony vyhodil z hlavy (ako mi na predvianočnej večeri stihla zreferovať kolegyňa). Len nechápem, prečo si šéf myslí, že ženská po pôrode je na tom lepšie ako on. Hmmm... Nech to urobil z akéhokoľvek dôvodu, podstatné je, že už je to dávno, čo som sa na niečo tak veľmi tešila. Nechápte ma zle. U nás doma bol príchod našej Zoe jednoznačne veľmi radostnou udalosťou. Nevedeli sme, čo nás čaká, ale akosi sme tušili, že to nebude jednoduché. Tí, čo majú deti mi určite potvrdia, že narodením dieťaťa sa ich život zmení od základu. Najmä ženám na materskej. Niežeby tatkovia nemali tiež dôležitú úlohu, ale tí to majú trošku iné. Moju situáciu - takmer domáceho väzenia , ako to vol á m ja :-) - ešte zhoršuje aj fakt, že naše dieťa z fľašky piť skrátka nebude, nech robíme, čo robíme a tak je úplne odkázané na mňa. (Práve z tohto dôvodu sa väčšina Britiek ani neunúva s dojčením a dieťa dostáva umelú výživu z fľašky už od narodenia.) Väčšinu dní sa preto cítim ako taký dvadsaťštyri-hodinový automat na jedlo a zabávač „nemluvňaťa“ v jednom. Tá osoba, ktorou som kedysi bola je zrazu akosi nepodstatná a môj predošlý život sa zdá v nedohľadne.
Stuov život, na rozdiel od toho môjho naruby nie je, Stuov život je taký ako predtým, iba bohatší o našu dcéru. Cez týždeň ide do tej istej práce ako aj predtým (ktorú – na rozdiel odo mňa a mojej práce – nemá až tak veľmi rád), večer príde ako obyčajne, chvíľu sa so Zoe poblázni a možno sa trošku horšie vyspí . V stredu chodí, tak ako aj predtým na basketbal (na rozdiel odo mňa, ktorá už v stredu loziť nechodím). Momentálne nechodím ani v pondelok do posilky či vo štvrtok plávať, lebo nikto iný naše dieťa večer nenakŕmi. No Stu môže ísť kam chce a kedy chce.
Nie nezávidím mu, lebo mi máme vlastne ukážkového tatka. Nieleže prebaľuje a stará sa, ale cez víkend ráno vstane so Zoe, aby si mamina mohla po náročnej noci ešte chvíľku pospať. Berie nás na výlety, aby sme po jednotvárnych týždňoch zažili niečo iné. A nielen to. Pár krát sa podujal, že bude Zoe strážiť, aby som sa mohla večer stretnúť s kamarátmi, či ísť s kolegyňami na večeru. V čase keď Zoe spávala od ôsmej večer do tretej ráno, som dokonca vyrazila s horolezcami tancovať do Manchestru. Keď som o tretej ráno prišla domov, našla som Stua v kuchyni umývať riad. Na otázku, prečo nespí mi šepotom oznámil, že sa bál ísť hore do spálne, aby ju nezobudil a ja som nemusela predčasne prísť domov. A dokonca to vyzerá tak, že si túto zimu i zalyžujem.
Myslím, že pre Stua tá osoba, ktorou som bola kedysi, je ešte stále podstatná. A ja som mu za to nesmierne vďačná. Aj za to, že robí všetko preto, aby sa mu manželka jedného dňa doma nezbláznila. :-)
P.S. Oh! A ešte vďaka bohu za internet.
